MILOSŤ NEVYPOČUTEJ MODLITBY

            K umeniu pôstu patrí schopnosť zájsť na hlbinu. Znamená to okrem iného prijať a niesť veci, ktoré nám pripadajú obtiažne a ťažko stráviteľné – a to neplatí len v živote osobnom, ale aj spoločenskom – a snažiť sa z nich niečo vyťažiť pre svoj duchovný úžitok a rast.
Pôst je možnosťou zamyslieť sa nad požehnaním „nevypočutej modlitby“. Kedykoľvek sa človek veľa modlí a zrazu vidí, že Pán rozhodol inak, má možnosť korigovať svoje predstavy o Bohu. Uvedomí si, že Pán Boh nie je žiadny automat, do ktorého nasype mince vlastných prianí a očakáva, že v ním určený čas z neho vypadne presne to, čo „si objednal“. Nevypadne - , a pokiaľ niekto kvôli tomu „stratí vieru“, nemusí nič ľutovať – to totiž nebola viera, iba zmes ilúzie, naivity, mágie a vlastnej dôležitosti. Nikto z nás by si nedovolil ani k svojim blížnym pristupovať tak, že by im nadiktoval, čo majú urobiť, a keď by mu to do detailu nesplnili, začal by pochybovať o ich láske a dobrote. Ani Boh takto „nefunguje“ a veriť v neho znamená v prvom rade priznať mu slobodu byť živým Bohom, a nie automatom na vlastné priania.
Skúsenosť nevypočutej modlitby nás neraz stavia pred veci ťažké a tvrdé. Možno vec, za ktorú sme sa modlili, je dobrá a nakoniec sa predsa splní – ale inokedy a celkom inak, než sme očakávali - to nevieme. Nevypočutá modlitba nás zároveň vždy stavia pred inú úlohu, pred ktorou nemáme utekať, rezignovať na ňu, musíme sa pokúsiť s ňou „vnútorne sa stretnúť“. Hľadajme v ťažkých chvíľach niečo, čo nás síce môže bolieť, ale čo v nás môže prebudiť novú tvorivú silu.